História

Lednické Rovne

Výber jazyka

  • Slovensky
  • English
  • Magyar

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Obsah

História

 

Z dostupných písomných materiálov sa prvýkrát obec Lednické Rovne spomína v listine z roku 1471 ako "possessio Rowne". Ďalšia zo zmienok o Lednických Rovniach sa nachádza v latinskej autobiografii "Confessio Peccatoris" slávneho povstaleckého vodcu Rákoczyho Františka II. Píše v nej, že v roku 1687 cestoval s matkou a sestrou z Mukačeva do Viedne a cestou pobudli niekoľko dní na svojom zámku Rovnia a na hrade v Lednici.

Kedy bol zámok /kaštieľ/ v Lednických Rovniach vystavaný, už nemožno zistiť, pretože predchádzajúci majitelia-šľachtici odviezli archív so sebou. Vojnový a politický archív Rákoczyho Františka II. dal z Onodského hradu previesť gróf Aspremont Linden do Lednických Rovní. Odtiaľ ho v roku 1840 previezli do Grepű-Fűzes v župe železnohradskej /Vas/ a neskôr v roku 1860 do vóresvarského kaštieľa grófov Erdódy.Po prvej svetovej vojne, pred pripojením Burgenlandu k Rakúsku bol prevezený do Budapešti. Popis tohto archívu podáva historik Thaly v časopise Századok v roku 1870.

Pôvodne bývali majitelia panstva na hrade v Lednici, ktorý ako jediný na Slovensku nie je postavený na skale, ale prilepený na boku skaly. Od Lednických Rovní je vzdialený 8km. Na Rovniach /v ľudovej reči na rovinách /bol len mlyn a majer, ktorý obrábal panské polia pri Váhu. Keď sa stal tesný hrad panstvu nepohodlný, opustili ho a vystavali si priestranný kaštieľ v Lednických Rovniach.Michal Telekeši tu býval aj so svojou manželkou Juliannou Suňogovou od roku 1594. "Neskorším majiteľom sa stal František Dobó, ktorý však zakrátko zomrel, no ešte predtým majetok testamentárne odkázal svojim príbuzným z rodov Lorántffy, Zeleméry, Bošáni a Forgáč. Títo dedičia si panstvo medzi sebou rozdelili." Neskôr ho zdedila dcéra Michala Lorántffyho a Barbory Zeleméry, Zuzana Lorántffy.

Kaštieľ je teraz jednoposchodový, avšak v ľudovom podaní ešte za I. republiky sa udržiavalo tvrdenie, že pôvodne mal dve poschodia. Podľa spôsobu stavby ešte teraz je poznať, že nebol stavaný naraz, ale v rôznych obdobiach. Pôvodne renesančná budova, bola pri neskorej barokovej prestavbe v druhej polovici 18.storočia upravená so zachovaním pôvodne renesančnej stavby v stredne prízemnej časti objektu. Z tohto obdobia sa zachovali vyrezávané dvere s peniaštekovými vlysmi, rozetami a maskami faunou.

Do roku 1828 bola v kaštieli /zámku/ tiež domáca kaplnka, čo bolo typické pre stredoveké kaštiele. Starý lednickorovniansky kostol vystavala podľa farských zápisov v roku 1640 Zuzanna Lorándffy. Táto urodzená šľachtičná vynikala svojou múdrosťou a horlivosťou v náboženských veciach tak, že maďarský kalvínsky ženský spolok niesol jej meno: Lorántfy Zsuzsanna egesűlet. Vydala sa za Rákoczyho Juraja I., priniesla mu ako veno toto panstvo, ktoré tak prišlo do rúk tohto slávneho šľachtického rodu.

V roku 1700 dal Rákoczy František II. so svojou sestrou Júliou - Barborou, ktorá sa v roku 1691 vydala za cisárskeho generála grófa Aspremont-Linden, panstvo do zástavy nitrianskemu biskupovi kancelárovi Ladislavovi Matyašovskému. Po ňom panstvo zdedil jeho synovec Juraj Matyašovský, ktorý mal troch synov: Ladislava, Jozefa, Juraja. Pamiatka je tu však len na Jozefa Matyašovského a síce jeho znak a nápis na starej kostolnej veži, ktorú postavili v roku 1751 namiesto bývalej drevenej veže.Nápis znie :

"1751 SUB GUBERNIO ET PATROCÍNIO S DNI JOS.MATYASSOVSKY DE ALSO MATYASSOSZ PERPETUI IN MARCELFALVA ET PRECHIN LHOTKA HAEREDITARY ARCIS AT DNI LEDNICZ."/V roku 1751 pod správou a ochranou /milostivého pána/ Jos. Matyassovského z rodu Matyassovských, bývajúceho v Marcelfalve a Prečinskej Lhotke, dediča hradu a pána Lednicze./

Členovia rodu boli pochovaní v kostolnej hrobke, a keď neskôr bola hrobka vyprázdnená, boli pozostatky uložené do hrobu po ľavej strane veže, ako tomu nasvedčuje maďarský nápis v murive :

"ITT NYUGSZANAK MATYASSOVSKY CSALAD FOLDI TETEMEI A 18 SZÁZADBÓL ." /Tu odpočíva zemské telo rodiny Matyášovských/

Keď rod Matyašovských v roku 1764 vymrel po meči a po dlhých sporoch vyplatením záložnej čiastky sa majetok dostal do rúk pôvodnému dedičskému vlastníkovi Jánovi Gobertovi Aspremontovi - Linden. Druhú skonfiškovanú polovicu od kráľovského dvora odkúpil so svojou sestrou Máriou Gobertínou Aspremont-Kolhenstein. Dedičným vlastníkom sa stal jeho syn rovnakého mena Ján Gobert Aspremont-Linden /1757-1819/. V jeho dobe dosiahli Rovne nebývalého rozkvetu a kaštieľ sa zaradil medzi najpôsobivejšie šľachtické sídlo, nielen v turčianskej župe, ale aj v celom Uhorsku. Gróf Aspremont bol veľkým milovníkom prírody s vyspelým zmyslom pre krajinkársky útvar a na svoju záľubu nešetril náklady. Okolo roku 1800 vybudoval nádherný park.

SKLÁREŇ V LEDNICKÝCH ROVNIACH A ŽIVOT V OBCI

Pôvod sklárne v Lednických Rovniach sa vlastne začal vo Viedni na Lichtensteinstrasse č.22, kde Jozef Schreiber mal od roku 1844 dobre zavedený sklenársky obchod. V roku 1847 zobral do učenia vtedy 12 ročného synovca Jozefa, ktorý sa stal neskôr majiteľom sklárskej firmy J.Schreiber a synovci.Pôvodne sa v sklárni vyrábalo tabuľové sklo, v roku 1893 bola táto výroba zastavená a namiesto nej bola zavedená výroba lisovaného skla, ktoré vyrábali väčšinou zaučení nemeckí sklári, povolaní z Veľkých Losin. Vyrábané sklo bolo známe pod názvom "Cisársky krištáľ". V sklárni boli dve, neskôr štyri veľké pece, vykurované drevom z vlastných lesov.

V roku 1896 boli zavedené pantografy anglickej výroby ako prvé v Európe. Elegantný, úsporný lineárny dekor, ktorý zvolili pre pantografy v Lednických Rovniach pomohol presadiť výrobky na svetových trhoch a prispel k utvoreniu typickej podoby rovnianskej kalíškoviny. O prosperite svedčia nielen početné objednávky zo zahraničia, ktoré sa zachovali v archívnych dokumentoch najmä v USA, Talianska a Švajčiarska, ale aj výrobky ktoré boli vystavované na rôznych výsavách ako napríklad brúsená a leptaná kryštáľová kazeta na klenoty (výstava Londýn).

                                 

skláreň  v rokoch 1892 až 1908

                                                    skláreň  v rokoch 1892 až 1908

V sklárňach pracovali robotníci z Uhrovca, bývali v novopostavenej kolónii, ktorá ešte za prvej republiky bola nazývaná "Uhrovec". Obec Lednické Rovne a jej okolie bolo do postavenia sklárne typicky poľnohospodárske a chudobné. Až skláreň povzniesla obec na priemyselnú. Skláreň svojou funkciou spoločenskej reprodukcie, sa stala postupne aj vedúcou zložkou obce. Všetko dianie v obci sa zasa stalo nedeliteľnou súčasťou sklárskych pracovníkov.

Prvá republika ešte delila obec Lednické Rovne na dve politické i hospodárske časti. Jedna časť, ktorá rokmi neustále vzrastala sa skladala zo sklárskych robotníkov. Druhú časť tvorili prevažne maloroľníci. Osadenstvo sklárne a hlavne robotníci boli po každej stránke iniciatívnejší.

O počiatočný rozvoj telovýchovy sa zaslúžil miestny učiteľ Václav Braný, ktorý v roku 1919 založil v obci Robotnícku telocvičnú jednotu. Počas hospodárskej krízy v rokoch 1922-1923 si zamestnanci spolkov navzájom pomáhali. Z prostriedkov spolkov a organizácií sa poskytovala pomoc najpotrebnejším.

V období všeobecnej hospodárskej krízy v rokoch 1929-1933 fluktuácia postihla hlavne robotníkov sklárne. Počas výluky boli nútení pracovať na okolitých stavbách a vykonávať iné príležitostné práce. Ešte na záver medzivojnového obdobia k objasneniu celkových pomerov obce je treba zmieniť sa o živnostníkoch a nemeckých úradníkoch sklárne i lesného panstva. Živnostníci, obchodníci a remeselníci boli navonok neutrálni, ich cieľom bol iba zisk z obchodu. Svoju pravú tvár odhalili v roku 1938-1939, v období vzniku tzv. Slovenského štátu. Nemecké úradníctvo tvorilo samostatnú skupinu, izolovanú od ostatných vrstiev obyvateľstva Lednických Rovní a u prevažnej väčšiny sa smutne prejavilo podporou rozbitia republiky.

V období konjuktúry rokov 1934-1939 pracovala skláreň na plnú kapacitu a tak ľudia nachádzali prácu i existenciu za bránami továrne. Mnohí sa presťahovali do Lednických Rovní a tak aj obec začala rásť čo do rozlohy i počtu obyvateľov. Tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny si bývalý riaditeľ sklárne Kreidel vzal za manželku Schreiberovu dcéru, ktorá dostala skláreň venom, takže sa stal i jej majiteľom. Koncom roku 1938 pred vyhlásením vojny vzal všetky cenné papiere a peniaze sklárne a emigroval do Ameriky. Seba zachránil, osadenstvo sklárne však tento zásah ťažko postihol. Nastal chaos i vo vedení sklární.

V roku 1941 začala ďaľšia výstavba sklárne.

V roku 1942 sa fabrika osamostatnila a vznikla účastinná spoločnosť pod názvom Slovenské sklené huty.Vedúcim riaditeľom sa stal Dipl. Ing.Ferdinand Wintersberger (pohára trojnásobná chvála). Pozitívnym prínosom bola snaha o rozšírenie a technickú modernizáciu sklárne. Modernizácia upevnila popredné postavenie sklárne Lednické Rovne ako najmodernejšieho sklárskeho podniku na Slovensku na výrobu širokého spektra sklárskych produktov - od úžitkovej ručne tvarovanej kalíškoviny až po mechanicky tvarované sklo pre technické účely. Nastala aj výstavba nových bytových jednotiek pre úradníkov v blízkosti továrne, ako aj sídlisko na Háji. Vedenie sklárne prenajalo tiež veľkostatok v neďalekej obci Medné/asi 2 km od L.R./.

 

skláreň  v rokoch 1941 až 1944

                                                    skláreň  v rokoch 1941 až 1944



Slovenské národné povstanie v roku 1944 malo v obci primeraný ohlas. Obec sa nachádzala síce mimo centier povstania, ale mnohí občania prešli do partizánskych jednotiek.

V roku 1946 skláreň v Lednických Rovniach znárodnili pod názvom "Slovenské sklárne n.p." so sídlom v Bratislave.

V roku 1947 postihla skláreň živelná katastrofa. V lete vo večerných hodinách od zapaľovacieho bubna pri sklárskej peci vznikol požiar, pri čom zhorela celá 100 m dlhá hala nad taviacimi agregátmi.Strešná konštrukcia, ktorá bola postavená ešte za Slovenského štátu bola drevená, nakoľko v tom období bolo železo potrebné na iné účely. Požiar sa tak rýchlo rozšíril, že mnohí pracovníci si ani nemohli zachrániť svoje osobné veci. Celá hala aj napriek úsiliu viacerých požiarnikov z celého okolia ľahla popolom. Tým boli poškodené a vyradené z prevádzky všetky taviace agregáty a strojné zariadenia. Po dobu rekonštrukcie a novej výstavby mnohí sklári boli dočasne preradení do iných sklární, hlavne na Moravu a do Čiech. Rekonštrukcia a modernizácia sklárne mierila v niekoľkých etapách k zdokonaleniu technického vybavenia a k vyrovnaniu s európskym trendom automatizácie výroby skla.

V roku 1950 bola zavedená automatická výroba žiarovkových buniek. So zvyšovaním výroby v sklárni a rastom pracovníkov, teda aj ďalších obyvateľov obce, rástla aj požiadavka na bytový fond.

V rokoch 1956 sa vykonala oprava značnej časti existujúcich bytov, ako aj výstavba nových 137 bytových jednotiek. Súčasne s rastom bytového fondu sa budovala aj kanalizácia, vodovod pitnej vody, rozšírila sa sieť elektrického vedenia a opravil sa miestny rozhlas .

V roku 1958 závod ako prvý v sklárskom priemysle zaviedol vykurovanie agregátov zemným plynom. Ďalšia modernizácia bola venovaná úžitkovému sklu, ktoré sa stalo v roku 1960 hlavnou náplňou koncepcie výroby sklárne v Lednických Rovniach. Vzhľadom na rekonštrukciu a rozšírenú výrobu sklárne bolo potrebné budovy starých brúsiarní a kotolne zbúrať, pričom do tejto výstavby zapadol aj poštový úrad. Starý poštový úrad tvoril roh sklárne nad námestím, odkiaľ bol pekný výhľad na celé námestie.

V roku 1960 sa začalo s výstavbou novej budovy poštového úradu a vedľa aj novej stanice VB za kostolom na ceste k parku, ktoré boli v roku 1964 skolaudované. V tomto roku boli tiež dané do užívania detské jasle a materská škôlka pre 90 detí.

V roku 1961 uviedli v sklárni do prevádzky automatickú reverzáciu pernicových pecí, v roku 1962-63 zaviedli pásové opracovanie skla. Od polovice 60-tych rokov sa podnik systematicky zameral na postupné zavedenie strojovej automatickej výroby skla s využitím moderného zahraničného strojového vybavenia. Zo 60-tych a 70-tych rokov nemožno nespomenúť prvého výtvarníka Lednických Rovní Karola Hološku. Snažil sa nájsť funkčný a esteticky pôsobivý tvar, ktorý sa presadí najmä jednoduchosťou, eleganciou a čistotou obrysovej línie. Zaviedol technológiu ťahanej stopky, ktorá dnes predstavuje osobitosť sklárne a je známa ako typický "rovniansky" tvar kalicha. Kultivovanosťou svojho výtvarného prejavu tak usmernil tradične kvalitné slovenské remeslo a zaslúžil sa o medzinárodnú prestíž úžitkového skla z Lednických Rovní. Za výsledky dostal veľa ocenení. Pod Hološkovým vedením pracoval p. Jaroslav Taraba, výtvarník - návrhár. Jaroslavovi Tarabovi sa od začiatku darilo vo svojich návrhoch syntetizovať a zosúladiť výtvarné kritéria s funkčnými, požiadavky výroby i spotrebiteľa. Venoval pozornosť robustnejšiemu tvarovaniu. Výrazne rozšíril paletu dobrého designu sériovo vyrábaných typov o tvarovo inovované misky, dózy, dekoratívne fľaše, osobitné zostavy pre rôzne druhy alkoholických a nealkoholických nápojov. Venoval sa technikám zdobenia skla za horúca. Významnú súčasť návrhárskej činnosti J.Tarabu predstavuje oblasť automatickej výroby úžitkového skla, kde je nevyhnutné vytvoriť strojom ľahko opakovateľný tvar, v mnohom odlišne koncipovaný ako tvar ručnej kalíškoviny. Kvalitu jeho práce potvrdzujú početné ocenenia.

V obci pre rozvoj telovýchovy a športu bolo pri rieke vybudované futbalové a tenisové ihrisko a v roku 1966 kúpalisko.

Do roku 1968 boli v obci všetky cesty prašné a obec okrem železničnej trate Trenčianska Teplá-Lednické Rovne nemala iné spojenia s okolitým svetom. Až asfaltovou úpravou komunikácií a zavedením stálych autobusových liniek boli spojené všetky okolité obce cez Lednické Rovne s Púchovom, Dubnicou a Považskou Bystricou.

V roku 1973 zánikom štátnych majetkov sa plánovala úplná likvidácia majera a rozšírenie sídliska Súhradka, výstavba nových bytových jednotiek.

V roku 1974 sa začal stavať na miestnom cintoríne Dom smútku, ktorý už v r.1975 bol skolaudovaný. V tom istom období bola postavená pri Váhu betonárka. Neskôr sa tiež začala vykonávať rekonštrukcia Závodného klubu a letného kina v Lednických Rovniach. Toto bolo ukončené v roku 1978.

V rokoch 1980-85 bol otvorený nový obchodný dom "Sklár", moderná závodná jedáleň, nový Dom služieb na námestí. V tomto období bola zahájená aj plynofikácia v obci. Ďalšie údaje o obci sme získali z ústneho podania starostu obce Lednické Rovne pána Karola Backu.

V roku 1985 bola zahájená rekonštrukcia kaštieľa na Slovenské sklárske múzeum. Obec Lednické Rovne za posledné desaťročie zmenila svoj vzhľad. Pomaly dostáva punc mestského rázu. V Súhradke vzniklo postupne veľké sídlisko s modernými bytmi, ako aj s príslušnou obchodnou sieťou. V budove bývalého internátu bolo zriadené zdravotné stredisko.

Rok 1988 zmenil tvárnosť hlavne starých Rovní, teda pôvodnej dediny. Na mieste bývalého majera, sýpky a bytov bírešov boli postavené a dané do užívania dva panelové bloky. Robotnícky dvojposchodový dom, ktorý kedysi niesol názov "Sanatórium" bol obyvateľmi uvoľnený a začala jeho prestavba na "Dom opatrovateľskej služby."

V roku 1988 sa začala výstavba vodojemu, ktorý po ukončení zásobuje pitnou vodou okrem Lednických Rovní aj okolité obce Dolná Breznica, Horovce a Dúlov.

Fotogaléria

Náhodný výber z galérie

Náhodný výber z galérie

park v Lednických Rovniach

Aktuálne počasie

dnes, štvrtok 25. 5. 2017
15 °C 9 °C
piatok 26. 5. 14/9 °C
sobota 27. 5. 18/11 °C

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
1 2 3 4 5 6 7
8 9 10 11 12 13 14
15 16 17 18 19 20 21
22 23 24 25 26 27 28
29 30 31 1 2 3 4